Ako nastoľovať spravodlivosť pri výkone právomoci voči jednotlivcom.
Nedostatok právnej úpravy pri výkone právomoci správneho orgánu nemôže byť nahrádzaný svojvôľou. Hranice takého výkonu sú založené jednak ústavou a rešpektovaním základných práv a slobôd a princípom ich obmedzenia len v nevyhnutnej miere na základe zákona a tiež dlhodobou politikou garancie daných práv zo strany medzinárodných inštitúcií, ako je aj Výbor ministrov pri Rade Európy. Jeho závery a odporúčania sa váhou jeho autority stávajú súčasťou právnych poriadkov členských štátov ako i právnych doktrín, aplikovaných najvyššími súdnymi autoritami.
V právnej praxi nastávajú otázky ako riadne a spravodlivo vykonávať právomoc zverenú zákonom rôznym správnym orgánom v prípade, ak bol zákonodarca „šetrný“ a právnu úpravu prijal len v minimálnom rozsahu a bez toho, aby jasným spôsobom určil mantinely pre výkon priznanej právomoci, predovšetkým vo vzťahu k právam, slobodám alebo záujmom, či už občanov alebo právnických osôb. Na prvý pohľad môže dotknutý úrad alebo úradníka zvádzať predstava, že sa môže sám podľa svojej vlastnej úvahy rozhodnúť akým spôsobom bude postupovať. Táto predstava je však mylná.
Prvým obmedzením pri jeho úvahách ako postupovať, je povinnosť vykonávať svoju činnosť ústavne konformným spôsobom, tak ako to požaduje Ústava SR v článku 152 ods. 4; „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“ To značí, že aj pri nie detailne spracovanom postupe alebo procese vykonávanom správnym orgánom je nutné mať na zreteli dodržiavanie základných práv a slobôd a skutočnosť, že obmedzovať ich, je možné výlučne za podmienok ustanovených ústavou a len zákonom.
Pri hľadaní odpovede akým spôsobom legitímne preklenúť nedostatky právnej úpravy pri výkone zverenej právomoci, sú naporúdzi aj rezolúcie a odporúčania Výboru ministrov pri Rade Európy tvoriace druhé obmedzenie. Už niekoľko desaťročí vytvárajú doktrínu a ovplyvňujú myslenie zainteresovaných, či už ako správnych orgánov alebo sudcov poskytujúcich ochranu pred nezákonnými postupmi výkonnej moci.
Ich použitie je aprobované aj v rozsudkoch Ústavného i Najvyššieho súdu SR. Príkladom sa jedná o PL. ÚS 21/08 a 7Sž/9, 10/2016.
Ide o predovšetkým o rezolúciu (77) 31 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov a odporúčania (80) 2 o správnej úvahe, a (91) 1 o správnych sankciách Výboru ministrov pri Rade Európy.
Dané akty výboru pravidlá v nich obsiahnuté sa stali buď súčasťou nášho právneho poriadku, resp. ako sme uviedli osvojili si ich právne autority pri aplikovaní práva.
Jedným z prvých princípov je odstránenie formalizmu pri poskytovaní ochrany jednotlivcom, bez ohľadu či sa jedná o fyzické alebo právnické osoby. Dané subjekty majú byť chránené pred každým individuálnym rozhodnutím alebo opatrením, ktoré je prijímané orgánmi verejnej moci pri výkone ich právomocí, a ktoré svojou povahou sa môžu priamo dotýkať ich práv, slobôd alebo záujmov. Predmetné konštatovanie je dôležité pre prípady, keď zákonodarca vykonáva svoju právomoc prostredníctvom aktov, ktoré nie sú formálno-právne rozhodnutiami, avšak priamo zasahujú do práv osôb. Môže ísť napríklad o vydanie potvrdení, výkon kontroly, zverejňovanie zoznamov s porušovateľmi práv alebo o iné faktické zásahy správnych orgánov (neprimeraný výkon právomoci polície, ktoré sa nekončí vydaním formálneho správneho rozhodnutia; napr. opakujúci sa neodôvodnený zákaz vstupu na určené miesto). Práve z týchto dôvodov by nemali takéto akty byť vylúčené napr. zo súdneho prieskumu.
Pri správnej úvahe odporúčanie ponecháva určitú mieru rozsahu vlastného uváženia vo vzťahu k prijímanému aktu, no ten by mal byť vyberaný z pomedzi niekoľkých zákonných možností a pričom vybraná možnosť v danom prípade musí byť pre daný prípad najvhodnejšia. Bohužiaľ v našich zemepisných šírkach sa často stáva, že správna úvaha hraničí až prekračuje svojvôľu. Aj správna úvaha, ktorou sa správny orgán riadi musí byť odôvodnená a práve pomenovanie možností, z ktorých bolo rozhodnutie vybrané, poskytuje dotknutým jednotlivcom veľkú mieru pochopiť a poznať dôvody a prípadne ich rozporovať.
V prípadoch, pri ktorých sú správnym orgánom aplikované sankcie, bez ohľadu či sú peňažné alebo nie, je veľmi dôležitým princíp, ktorý je pretavený aj v našom právnom poriadku, a to je použitie zásad trestného konania aj na prípady ukladania administratívnych sankcií. Aj preto musia (mimo iné) správne orgány pri udeľovaní sankcií okrem iného dodržiavať zásadu trestania len činov, ktoré sú protiprávne v čase ich spáchania. Ukladať tresty len podľa zákonov platných v čase spáchania, prípadne miernejšie, ak vyplývajú z následnej úpravy. Každé konanie smerujúce k uloženiu sankcie sa musí skončiť v rozumnom čase. Subjekt ohrozený uložením sankcie má právo byť informovaný o podstate obvinení, právo na prípravu na hájenie svojich práv, oboznámiť sa s dôkazmi voči nemu ako i právo byť vypočutý spolu s právom na odôvodnené rozhodnutie.
Z uvedeného stručného náčrtu je zrejmé, že princípy rozpracované v spomenutých dokumentoch poskytujú správnym orgánom spoľahlivú oporu v situáciách, pri ktorých si môžu klásť otázku, ako vykonať zverenú právomoc bez neprimeraných a teda nezákonných zásahov do práv a slobôd každého koho sa ich akt môže týkať, a teda všetkých nás.
JUDr. Pavol Čverha
